PROTI PREDPISOM

            Na Veľkú noc roku 1892 sa v San Morales, v kňazskom seminári, udiala udalosť, ktorá všetkých naplnila hrôzou a pohoršením. Jeden zo študentov, Francis Chisholm, sa stratil na celé štyri dni. Vyšiel zo seminára za denného svetla otvorenou bránou a o štyri dni sa dotackal naspäť a vošiel opäť tou istou bránou za ešte jasnejšieho dňa, zaprášený, neoholený, neogabaný. Hodil sa na posteľ a spal dvanásť hodín v kuse.
            Bol to vážny priestupok proti seminárnej disciplíne. Študenti si o tom šepkali a svorne sa zhodovali v tom, že Francisa akiste zo seminára vylúčia. Vedenie zriadilo komisiu, ktorá mala posúdiť ďalší postup v Chisholmovej záležitosti. „Ako nám to vysvetlíte?“ opýtal sa otec Tarrant. Francis mal hlavu sklonenú. „Išiel som sa prejsť.“ Výsluch pokračoval: „Mali ste zlé úmysly?“ „Nie.“ „Užívali ste nejaké alkoholické nápoje?“ „Nie.“ „Navštívili ste kasíno alebo ženy zlej povesti?“ „Nie.“
            Otec Tarrant si hrýzol tenké pery. Francisovo zapieranie ho vyvádzalo z miery. Zrazu mocne zatúžil po škripci, španielskej čižme a kolese. Nedivil sa, že v stredoveku sa uchyľovali k takýmto praktikám.
             „Kam ste až došli?“ „Do Cossy.“ „Cossa, veď to je päťdesiat míľ odtiaľto!“ Jeho spolužiak z ročníka, diakon Mealey, zhíkol. V komisii zastupoval študentov, ale jeho účasť v nej bola formálna. Sedel tam ako symbol, nula. No jednako sa neudržal a obrátil sa na Francisa s nástojčivou prosbou: „Prosím ťa, Francis, v mene všetkých študentov, prosím ťa úpenlivo, priznaj sa!“
            Otec Gomez, kňaz, ktorý mal na starosti výchovu novicov, sa naklonil k Tarrantovi a zamrmlal: „Napíšem farárovi do Cossy a opýtam sa ho.“ „Dobrá myšlienka,“ potešil sa Tarrant a pokračoval: „Musíte si, Francis, uvedomiť, že to, čo nám tu hovoríte, nám nestačí. Porušili ste predpisy seminára. Ale možno je ešte vážnejší motív, ktorý vás prinútil to vykonať. Povedzte, nie ste tu šťastný?“ „Nie, som tu šťastný. Väčšmi ako kedykoľvek predtým si uvedomujem, že chcem byť kňazom a konať vo svete dobro.“ „Tak prečo ste utiekli?“ Francis mal tvár utrápenú. „Bol som práve v kaplnke. Nemohol som sa modliť. Nesústredil som sa. Vonku dul horúci vietor a tento akoby ešte zväčšoval môj nepokoj. A zrazu som uzrel za bránou bielu hradskú, mäkkú od prachu. Nemohol som sa premôcť. Šiel som. Celú noc, míle a míle.“
            Tarrant, keď to počul, sa posmešne uškrnul: „Môžete odísť.“ Keď Francis odišiel, prehovoril rektor: „Mali by sme byť pri Chisholmovi opatrnejší. Možno v jeho skutku je viac ako môžeme okom obsiahnuť. Nemá v záznamoch nič priťažujúce, otec Gomez?“ „Nie, len pár nevinných žartov. Vlani zapálil noviny v momente, keď ich otec Despard čítal. Keď sa ho pýtali na príčinu, zasmial sa a povedal: „Diabol si vždy nájde prácu pre lenivé ruky.““
             „To je bezvýznamné,“ povedal rektor. „Všetci vieme, že otec Despard konfiškuje všetky noviny, ktoré prídu do seminára.“ „A potom,“ pokračoval Gomez, „raz nahlas čítal namiesto Života svätého Petra z Alcantary traktát s názvom Keď Eva kradla cukor, čo spôsobilo medzi študentmi vlnu neprístojnej veselosti.“ „Neškodný žart,“ skonštatoval rektor opäť.
             „Ach, a ešte niečo... V scénke, ktorú usporiadali študenti a predstavovali v nej sviatosti – možno sa pamätáte, jeden bol oblečený za dojča a mal predstavovať krst, druhí dvaja stav manželský a tak ďalej, ale,“ Gomez skúmavo pozrel na Tarranta, „na chrbát mŕtvoly, ktorá mala predstavovať posledné pomazanie, pripevnil Chisholm lístok: Tu otec Tarrant spočíva. Som šťastný, že som podpísal jeho úmrtný list...“
             „Dosť,“ prerušil Gomeza Tarrant ostro. „Máme na starosti vážnejšie veci ako absurdný veršík.“ Rektor prikývol: „Absurdný, ale nie zlomyseľný. Mám rád mladých ľudí, ktorí sa vedia smiať. Nemôžme si nevšimnúť, že Chisholm je nevšedný charakter. Je v ňom veľká hĺbka a veľa ohňa. Je citlivý, a zakrýva to veselosťou. Pozrite naňho, je to bojovník, ktorý sa nikdy nepoddá. A nadovšetko je to dokonalý individualista!“ „Individualizmus je u kňaza vlastnosť dosť nebezpečná!“ kyslo podotkol Tarrant. „Z toho sa zrodila reformácia.“ „A reformácia nám vylepšila katolícku cirkev,“ usmial sa rektor. „Ale neodbiehajme od problému. Treba ho potrestať. Ale trest nesmie byť prenáhlený. Nemali by sme vylúčiť takého študenta, ako je Chisholm, kým sa nepresvedčíme, že si to zaslúži.“
            V nasledujúcich dňoch Francis cítil, že je predmetom všeobecnej pozornosti. Keď kamkoľvek vošiel, všade jeho druhovia zrazu zatíchli, a potom neprirodzene ožili. Horlivý Mealey zhromaždil okolo seba skupinku spolužiakov a v mene všetkých povedal Francisovi: „Rozhodli sme sa, že sa budeme za teba modliť deviatnik.“ A dodal: „Francis, bolo by chlapskejšie, keby si sa vzchopil a priznal.“ „K čomu?“ nechápal Francis.
            O niekoľko dní prišiel otcovi Gomezovi list od farára z Cossy. Podal ho Tarrantovi, aby ho prečítal. Kým otec Tarrant list čítal, Gomez tam stál a čakal ako umný pes, čo striehne na odmenu - na láskavé slovo alebo na kosť. V liste stálo: „Môj priateľ. Veľmi ľutujem, ale musím vám oznámiť. Dopytoval som sa na vášho seminaristu a zistil som, že ho videli v dome Rosy Oyarzabalovej neskoro večer, odkiaľ odišiel včasráno. Tá žena má neslávnu povesť a už sedem rokov neprekročila prah kostola. Vám oddaný páter S.B.“
            Otec Tarrant ako víchor prebehol dvorom a vrútil sa s listom do Francisovej izby. Bola prázdna. Zápasil so zlosťou ako sputnaný kôň zápasí so zubadlom. Celá jeho postava bola akoby nabitá elektrinou. Poobzeral sa po izbe. Bola zariadená veľmi jednoducho. Zrazu zbadal na stole otvorený Francisov denník. Opäť sa strhol ako nervózny kôň, nozdry sa mu rozšírili a oči zasvietili temným ohňom. Chvíľku bojoval so svedomím, potom vstal a podišiel k denníku. Bridilo sa mu nazerať do súkromia iných. Ale tentokrát to bolo jeho povinnosťou.
            Čítal: „Sprvu, keď som sa ocitol za bránou seminára, som nepomýšľal ísť ďaleko. Ale cítil som, akoby ma slaný pot očisťoval od ľudskej špiny. Chcelo sa mi ísť až do úmoru. Celý deň som kráčal o hlade a smäde. Prešiel som asi veľký kus cesty, lebo keď sa zvečerievalo, pocítil som vôňu mora. Z vŕšku som videl Cossu.
            Zišiel som dolu. Na námestíčku sa ľudia kochali vo vôni agátov. Deti behali a smiali sa. Bolo to prosté a krásne. Hoci som nemal vo vrecku ani pesety, jednako som si sadol na lavicu pred krčmičkou. Bol som na smrť unavený a na päte som mal pľuzgier. Odrazu sa z tichej tmy ozvali zvuky gájd. Nie hlasno, tíško, prispôsobené noci. Myslím, že ako Škót mám piskot gájd v krvi. Sedel som omámený hudbou, tmou, krásou noci a nesmiernou únavou.
            Rozhodol som sa, že prenocujem na lavici. No zrazu sa od mora privalila hmla. O pár minút zo stromov kvapkalo a každý sa bral domov. Zišlo mi na um vyhľadať miestneho farára, aby mi pomohol prenocovať, keď sa mi zrazu prihovorila jedna žena. Bola asi tridsaťročná, mala tmavé oči a tučnú postavu. Kedysi mohla byť krásna. „V mojom dome je posteľ, na ktorej sa môžete vyspať.“ „Nemám čím zaplatiť za nocľah.“ Posmešne sa zasmiala: „Zaplatíte mi modlitbou.“ Vstala. „Ak nie ste blázon, prijmete moju pohostinnosť.“ Tenkú sutanu som mal celú premočenú. Začal som sa triasť od zimy. Šiel som s ňou.
            Keď sme vošli do jej domu, hneď postavila hrnček s čokoládou na oheň a z pece vytiahla čerstvý chlieb. Všetko to krásne rozvoniavalo. Keď sme dojedli, ironicky poznamenala: „Nemám rada kňazov. Choďte si hore ľahnúť.“ Francis poďakoval za večeru a šiel. Ale keď žena videla, ako kríva, hovorí: „Ukážte, ošetrím vám ich.“ Posadila ma, hoci som sa zdráhal. Naliala do umývadla teplú vodu, kľakla si a vyzula mi topánku. Ponožku som mal prilepenú o prasknutý pľuzgier. Odmočila ju a stiahla. Umyla mi obe nohy a dala mi masť na rany. „Teraz vám už bude lepšie. Ponožky budete mať ráno v poriadku.“ „Ako sa vám mám poďakovať?“ opýtal som sa. Nečakane povedala dutým hlasom: „Čo má človek robiť so životom, ako je môj?“ A skôr ako by som stihol niečo povedať, zastavila ma: „Mne nekážte! Lebo vám týmto krčahom rozbijem hlavu! Dobrú noc!“
            Keď som ráno zišiel dolu, už chodila po kuchyni a varila kávu. Dala mi raňajky. Keď som sa lúčil, chcel som sa jej poďakovať, ale ona ma rýchlo vyprevadila von.“
            Tarrant stál nehybne pri obloku. Pomaly roztrhal list farára z Cossy na kúsky. Na tvári mal neobyčajný výraz. Teraz v nej nebolo bezcitnosti ani železnej prísnosti, ktoré sa mu za tie roky vryli do každej črty tváre. Päsťou, v ktorej ešte stále držal kúštičky listu, sa udrel do pŕs. Vybehol z izby.
            Keď šiel dolu širokými schodmi, nad točitým zábradlím sa vynorila hlava Mealyho. Príkladný seminarista zbadal Tarranta a dovolil si ho zastaviť. Zbožňoval ho a vždy, keď si ho Tarrant všimol, pociťoval priam nebeskú radosť. Povedal úctivo: „Prepáčte, dôstojný otče. Všetci sme veľmi zvedaví. Rád by som vedel, či máte nejaké správy o Chisholmovi?“ Tarrant si premeral Mealyho od hlavy po päty so zrejmou nechuťou a povedal: „Chisholm v seminári ostane.“ A potom dodal nečakane prudko: „Vy hlupák!“
            Keď večer sedel Francis v študovni, omámený a neschopný uveriť v to, že smie v seminári naďalej ostať, priniesli mu balíček. Bola v ňom ebenová soška Madony z Montserratu, umelecké španielske dielo z pätnásteho storočia. Francis rozmýšľal, kde túto sošku videl. Rozpamätal sa, že si ju kedysi všimol nad kľakadlom v izbe otca Tarranta.
            Keď sa Francisov prípad uzavrel, aj otec Gomez o tom napísal farárovi do Cossy list. Farár bol dojatý. Odpovedal listom na piatich stranách. V poslednom odseku však nezabudol dodať: „Pravdaže, bolo by veľkolepé, keby Rosa Oyarzabalová po návšteve vášho mladého apoštola prišla ku mne na kolenách a konala pokánie. Lež beda! Spojila sa s inou madam a otvorili si nevestinec, o ktorom musím povedať, že prekvitá!“

                                                             (A. J. Cronin, Kľúče od kráľovstva, krátené, str. 81-94)